Dangerous feeling [1]

31. december 2013 at 13:25 | Licorne
Ospravedlňujem sa, že to tu poslednou dobou bolo hore nohami, ale nevedela som si poradiť :D Trošku som upratovala blog, už som spokojná. Možno ste si niektorí všimli, že som spomínala ako píšem príbehy, no nikde ich nezverejňujem. Rozhodla som sa napísať jednu určenú na blog. Pôvodne to malo byť jednodielne, ale rozhodla som sa, že ak aspoň trošku zaujme budem to písať po častiach. Mimochodom želám krásny nový rok ! Dnes alebo zajtra pripravám článok s fotkami :)) Ešte vám ďakujem za návštevnosť a komentáre.


LONDÝN, 1998

"Ľudia sa pýtajú kde to je. Ale ja viem, že jedného dňa sa sem vrátim..." Dočítala som posledné slova knihy, keď ma očaril milý hlas servírky. Stála predomnou. Mala čisto čierne kučeravé vlasy, ktoré v jasnom svetle vyzerali tmavomodro, prenikavé zelené oči, pleť bezchybnú ako porcelánová bábika a skromný úsmev na tvári. "Želáte si niečo ?" Chvíľu som na ňu iba hľadela. Do tejto malej, už vcelku starej kaviarne som sa vracala takmer každý deň o takom istom čase. Prevládala v nej vôňa dreva a vína. Na stenách boli povešané plagáty slávnych spisovateľov a staré platne. V rohu sa pýšil čierny lesklý klavír a vedľa neho stála váza v ktorej bol vyrytý akýsi pre mňa neznámy znak. Vždy som si so sebou nosievala malý hnedý kožený zápisník. Mala som v ňom všetko od telefónnych čísiel až po kresby. Kreslila som ľudí. Ľudí, ktorých som tu stretávala deň čo deň. Vystriedalo sa veľa cudzincov, no prišli aj tí istí. Túto servírku som tu ale nikdy nestretla. Opáť na mňa vyčarila úsmev. Jej tvár zdobili prenikavé lícne kosti a v očiach mala záblesk slnka. "Objednáte si ?" znovu ma z myšlienok vytrhol jej hlas. "Nie, ďakujem." Pousmiala sa. Zopár krát zažmurkala a prudko sa otočila. Nepovedala ani slovo a ladným krokom odišla preč.

Zapozerala som sa von oknom. Bolo špinavé, staré a chýbala mu kľúčka. Do očí sa mi liali slnečné lúče. Začalo sa stmievať. Na oblohe sa postupom času začali objavovať slabé záblesky hviezd. Okno bolo pootvorené a tak som zacítila jemnú trpkú vôňu, zmes čerstvého pečiva a dažďa. Na stole ležal zapisník, na ktorom boli napísané moje iniciáli. CH. W. Charlotte Wilsonová. Ovalil ma smútok. Potrebovala som vidieť Mary. Mary je moja kamarátka už od detstva. Vyrástali sme spolu, chodievali sme spolu do školy, hrávali sme sa rôzne hry, ktoré sme si sami vymysleli a keď sme boli väčšie, vždy sme si stavali úkryty v lesoch alebo chodievali na letné tábory. Prešlo niekoľko rokov, až sa napokon spolu s rodinou odsťahovala. Navštevujeme sa síce často, ale sú chvíľe kedy ju potrebujem pri sebe. Vždy mi vedela pomôcť. Nahradzovala mi staršiu sestru, síce bola staršia iba o rok. Ona jediná mi rozumela. Aj keby sa dialo čokoľvek vedela by som, že sa na ňu môžem obrátiť v každej chvíľi. Zvieralo mi hrdlo. Z myšlienok ma vytrhol hrmot. Pri stole oproti mne sedela stará šedivá žena, ktorej spadla šálka s kávou. Káva sa rozliala všade naokolo. Vstala som od stola. Obliekla som si svetlo modrú koženú bundu a cez plecia som si prehodila zelenú kašmírovú šatku, ktorú som dostala od starej mamy na pätnástiny.

Vonku začínalo byť chladno. Prekrížila som si ruky na hrudi s úmyslom zahriať sa. Čakala som na autobusovej zastávke. Nestál tam nikto okrem mňa, čo bolo nečakané. Zvyčajne je tu nával ľudí. Mala som pocit, že ten prekliaty autobus už ani nepríde. Všade bolo vlhko, vonku sa prelínali výkriky ľudí a hlasný smiech, ktorý sa ozýval z malého baru za rohom. Na zemi bolo veľa odpadkov a rozhodené papiere poletovali sem a tam. Silný vietor ma prinútil k slzám. Autobus sa stále neobjavoval. Zakaždým som sa pozrela do mobilu. Sledovala som čas a trikrát som sa pozrela na internet o koľkej má autobus prísť. Bežne tadiaľto chodil každých desať minút, no teraz sa neobjavil dobrú pol hodinu. Vonku už bola tma. Rozhodla som sa zavolať mame aby po mňa prišla, keď som zistila, že môj milovaný mobil sa vybil. Cítila som ako mi mráz hladí líca. "Lepšie to už dopadnúť ani nemohlo, iba ja mám takéto šťastie." zahundrala som si sama pre seba, vytiahla som z vrecka sponu a zopla som si svoje hnedé, od prírody rovné vlasy. "Deje sa niečo, slečna ?" zarazil ma neznámy hlas. Málokto ma nazýva slečna. Na to, že mám 18 rokov vyzerám ešte ako malé decko. Mám prehnane veľké gaštanové oči a pehy.


Predo mnou sa objavil neznámy muž. Alebo skôr by sa dal nazvať chlapcom. Vyzeral približne tak isto staro ako ja. Vlasy aj oči mal čierne ako uhoľ. Na čele sa mu objavili zvedavé vrásky. Usmieval sa, líca sa mu červenali od zimy. Vyžarovala z neho neha a niečo čo ma prinútilo upokojiť sa. "Nie" ozvala som sa ironicky a drzo, hneď som to aj oľutovala. Nevyzeral, že by mu moja nepríjemná odpoveď zmenila náladu. "Neďaľeko sa strhla búrka, autobus nepríde" opäť vyčaril ten neodolateľný úsmev. "Nedaľeko ?" Jeho odpoveď mi príšla dosť podozrivá a nijako mi to nedávalo zmysel. "Prečo by autobus nepriešiel, kvôli búrke ?" Vyštekla som, bola som už poriadne naštvatá. Bola mi zima, nikde nebol nikto iný okrem neho, nefungoval mi mobil a každou chvíľou som mala horší pocit, že mama bude zúriť, kde sa túlam. Aj keď už nie som dieťa, mama ma v jednom kuse kontroluje. "A čo, neveríš mi ?" opýtal sa a stále sa usmieval, usmieval sa diabolsky a nebezpečne.

Každou chvíľou som viac a viac strácala nervy. "Neverím". V tej chvíli sa prestal usmievať. "Prečo si nezavoláš ? Ako vidím mobil ti už nepomôže" opáť sa usmiel. "Naozaj ?" opýtala som sa ironicky, zasmial sa. "Ako si mám zavolať, keď mi už mobil nepomôže ?" Vonku začínala byť čoraz väčšia zima a spustil sa vietor. Prstom ukázal smerom za mňa. "Čo takto telefona búdka ? Alebo si môžeš požičať aj môj mobil, ak chceš". Po chvíli váhania mi ho podal. Ruky mal ľadové a oči mu do široka žiarili. Vytočila som mamino číslo, nezdvíhala. "Tak to vyzerá, že ťa budem musieť odviezť domov ja". Hlavou mi prebleslo milión vecí. Nepoznala som ho, nevedela som kto to je, nevedela som ani jeho meno. Tak prečo mi pomáhal ? Prečo by cudzí človek v dnešnej dobe len tak chcel niekomu pomôcť ? Vôbec sa mi to nepáčilo, no nemala som bohvieako na výber. Sklonil zrak. S vlasmi sa mu pohrával vietor. "Bože chráň" Pomyslela som si a zároveň som mu príkývla. Zhlboka som sa nadýchla. "Mimochodom volám sa Daniel" povedal rozpačito. "Ja som Charlotte" cítila som sa zahanbene, nevedela som prečo. "Môžeme slečna Wilsonová ?" v tej chvíli som sa úplne zarazila. Kto to sakra je ? Ako vedel moje priezvisko ?

Licorne.

 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Natt. Natt. | Web | 31. december 2013 at 14:07 | React

Nenapadá mě nic jiného než... Oh shit! That is amazing!! Málo kdy se mi stane, že se mi nějaká blogová povídka/příběh líbí jako ten tvůj. Už teď chci dychtivě další část. Jsem neskutečně zvědavá, co se vyklube z Daniela!! Umíš perfektně popsat osoby, to se mi strašně líbí. Navíc, totálně mi to pasuje k momentálnímu vzhledu tvého blogu! Fakt dobrý práce! :)
- Jinak předem všechno nejlepší do nového roku:)

2 the lizz. the lizz. | Web | 31. december 2013 at 18:10 | React

Acchhhhhh, Licorne, úžasné opět:-) Jsem zvědavá, jak se to vyvine, těším se na pokračování!

3 allm allm | Web | 1. january 2014 at 12:04 | React

Krásne. Neuveriteľne úžasne píšeš. Tak tajomne. Určite sa tu vrátim a dočítam to. Aj keby som sa namiesto toho nenaučila biológiu do školy :D Vtiahla ma to do úplne iného sveta a teším sa na pokračovanie ako asi nikdy.
Tiež píšem, ale oproti tomuto je moja tvorba len jedna krátka veta, ktorá nedáva zmysel.
:D

4 Jasmin Jasmin | Web | 2. january 2014 at 1:32 | React

Hovorím si, že nejdem to čítať je to moc dlhé a nemám na to čas.
Neľutujem, že som to čítala.
Je to naozaj zaujímavé som zvedavá na pokračovanie!

5 Nell Nell | Web | 5. january 2014 at 14:00 | React

Vícedílné příběhy jsou lepší. :)
Mimochodem, ten design je úžasný.^^

Páni, to je boží. Strašně mě láká číst dál a dál, škoda, že dál zatím nic není. Jsem zvědavá, kdo to je. Awh, Licorne, napiš další část! Nevěděla jsem, že píšeš takhle úžasně. Všechny ty popisy... Připadala jsem si, že jsem tam taky!

6 Infinity Infinity | Web | 14. january 2014 at 23:21 | React

Píšeš nádherně! :-) Jsem moc zvědavá na pokračování. Já bych na místě té slečny s tím neznámým chlapcem tedy určitě nikam nejela. A úplně mi zamrazilo, když znal i její příjmení.

Píšeš tím způsobem, že už se nemůžu dočkat, jak se bude vyvíjet další část. Udržuješ čtenáře v napětí a to je úžasné. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement